Čo by si poradil ľuďom, ktorí sú tesne po škole, v podnájme, v širšom okolí začínajú zaznamenávať, že si niekto kúpil byt. Ako sa pripraviť?
Nepočúvam svoje širšie okolie a nenechám sa strhnúť tou lavínou, že on už má a ja ešte nemám. A že mi niečo uniká a podobne. Ten tlak okolia býva aj v iných veciach. Nie je dôvod sa ponáhľať. Pokiaľ bývam spokojne, v prenájme atď., pokiaľ nie som ešte pripravený aj tak životno-cyklovo, že proste potrebujem niečo vlastniť, nič zásadné sa nedeje. Treba ísť do tej kúpy s vedomím, že to je niečo, čo mení od základov môj život. Zrazu som človek, ktorý musí splácať hypotéku – ak ju teda neplatia rodičia. Ale ak som jeden z tých, ktorí to reálne budú splácať, tak to je vážny záväzok. Už si zrazu nemôžem zmyslieť, že budem zachraňovať Indiánov v Amazanskom pralese. Je to podobné ako rozhodnutie o partnerovi a o dieťati. Zároveň je to vec, ktorá ma zrazu ukotví aj na nejaké miesto. No a platí to obzvlášť v Bratislave, kde vzhľadom na naše príjmy ideme zvyčajne do kúpy nehnuteľnosti vo dvojici. Čo je rozhodnutie ešte vážnejšie – zrazu robím tieto vážne rozhodnutia a ešte do toho vstupuje ďalší človek, pri ktorom verím, že s ním budem naveky. Takže, treba byť opatrný.
Čiže je najlepšie si šetriť do 30-tky a potom využiť nejaké stavebné sporenie?
To zasa nie. Buďme radi, že máme hypotekárne úvery alebo teda úvery na bývanie, ktoré nám umožňujú vlastniť nehnuteľnosť, postupne ju splácať a na konci ju mať v podobe majetku. A viem, že som sporil a každý mesiac zaplatil.
No to je to, že najskôr musím mať nasporené.
No áno, musím mať nejakú hotovosť. Keď vidím mladých ľudí, ktorí idú do kúpy nehnuteľnosti a reálne nemajú žiadnu finančnú rezervu, tak som z toho taký trochu plachý. Možno, že sa spoliehajú na svoju rodinu, ktorá ich zachráni v prípade čohosi, čo sa stane, ale my nikdy nevieme, čo to môže byť. Nemyslím nevyhnutne stratu zamestnania, ale aj ochorenie alebo niečo podobné. A zrazu budem stáť pred situáciou keď by som s tým mohol mať problém. Čiže je zodpovedné mať finančnú rezervu. A aj preto, že podmienky úverového financovania sú dnes také, že dostať 100% asi nebude také jednoduché. Ale zase to neznamená, že si musím sporiť 30 rokov. Úver nie je strašiak, nie je to tá zlá vec. My hovoríme o tom, že je to nútené sporenie. V živote by som nebol schopný každý mesiac si sporiť určitú sumu, aby som o 30 rokov mal nejaké peniaze. Zatiaľ čo pri úvere to urobím a v podobe úrokovej sadzby zaplatím tých 1,5% za to, že ma k tomu ktosi núti.
Ale aj taký mama hotel je celkom príjemná záležitosť.
No, to je ďalšia vec v tom celom. Treba si uvedomiť, že keď mám nehnuteľnosť, tak zrazu nielen preberám zodpovednosť za to, že musím splácať úver ale musím sa aj starať. Všetci vidíme to pozlátko, že nikto mi už nič nebude do toho hovoriť, bude to celé tak, ako to chcem mať ja. Ale budem sa musieť o to starať. A to ešte možno, že nie som tak ďaleko. Asi taká najzásadnejšia vec pre prvonákupcov je povedať si, že to prvé bývanie nie je naveky. Treba chápať, že som ho kúpil, aby som si akoby vyskúšal bývanie vo vlastnom. Nespĺňam si totiž iba svoje osobné potreby alebo želania, ale je tam aj investičné hľadisko. A v prípade prvonákupcu by mal byť opätovný predaj minimálne 50%ným kritériom pri kúpe. Treba si položiť otázku: “Budem schopný to pomerne ľahko a dobre predať, keď tam už nebudem chcieť bývať?” A to už z akéhokoľvek dôvodu.
A s tým mu už poradíme my, ako realitná kancelária.
Tak, to je pravda. Je málo pravdepodobné, že akýkoľvek vlastník nehnuteľnosti bude mať takú znalosť, aby vedel veľmi spoľahlivo posúdiť následnú hodnotu pri predaji.